Vopred by som chcel upozorniť, že tento report nebude napísaný z pozície človeka dokonale znalého hard rockovej scény posledných dekád minulého tisícročia, ale skôr niekoho, kto má hudbu tohto obdobia rád a preto sa zúčastnil popisovaného koncertu. Steel Arena sa stala kultúrnou baštou východného Slovenska a mali sme v nej možnosť vidieť už zopár zaujímavých a slávnych kapiel (napr. DEEP PURPLE alebo HEAVEN AND HELL). Smutným faktom však je, že ako hokejová hala plná ocele nie je tým pravým na usporiadavanie hudobných podujatí a ďalším smutným faktom je organizácia „made in Slovakia.“

Začnem tou organizáciou: koncert sa mal začať o 19.00, tak sme prezieravo dorazili o nejakú tú trištvrte hodinu skôr. Pred halou sa už začal zhromažďovať pekný dav ľudí a počasie si práve vymyslelo studený vietor spojený s dažďom. Nespokojnosť s pribúdajúcimi minútami narastala, a keď ani o 19.00 ešte nikto nebol dnu a spoza skiel sa na slušný dav mrznúcich a nadávajúcich ľudí pozerali ochrankári a organizátori, nezostávalo nič iné len pripojiť sa k nadávkam. Po otvorení tých pár vchodov dav rozobral zátarasy a nastala nie veľmi vtipná tlačenica do dverí, kde som pochopil, aký je človek v tlačiacom sa dave bezmocný a prečo sú takéto veci napríklad na štadiónoch životu nebezpečné. Po ďalšej hodine státia v hale, kde sa absolútne nepochopiteľne nič nedialo a pódium nebolo ani kompletne pripravené, sme sa dočkali začiatku.

KATAPULT vystúpili len vo dvojici (bez bubeníka), a aj keď sa veľmi snažili, nejakú energiu do mňa osobne nevliali. Možno s bicími by to bolo o inom, ale takto to bolo nemastné neslané. Iste, bez bicích sa ukážu všetky chyby a starí páni to zvládli bez nich, bolo to melodické, čisté, zrozumiteľne odspievané i zahrané. Chýbala tomu však sila a bol to skôr taký „pseudounplugged“. Beztak boli ľudia radi, že sa niečo deje a tí ktorí tvorbu kapely poznali, si prezentované skladby určite aj užili. Prekvapením bolo jednak to, že hala až na horné poschodia bola skoro plná a druhým prekvapením bol na pomery arény celkom zrozumiteľný zvuk, aspoň vpredu, kde som stál.

Temer neznámou dvojkou boli pre mňa THE SWEET, ktorí sa preslávili určite každému známym hitom „Ballroom Blitz“. Títo priniesli o poznanie viac pohybu i zvuku do haly, keďže to bolo aj o klávesoch, typických vysokých vokáloch i komunikácii s publikom. Opäť som sa dočkal vcelku vydareného a zrozumiteľného zvuku, množstva sól, melódií i pohybu na pódiu. „Starkí“ to rozbalili v celkom veľkom štýle. Zaujala ma hlavne „Love Is Like Oxygen“ a výborne odspievané vokály i teatrálne predstavenia klávesáka/gitaristu/vokalistu a vôbec všetkých na pódiu, ktorí boli skutočne stelesnením Anglicka. Záverečný, všeobecne známy už spomínaný hit len potvrdil dobrý dojem z vystúpenia. Nasledovala opäť prestavba pódia v pokročilom čase (22.30), obzvlášť na to, že sme mali pred sebou pracovný deň, vystúpili URIAH HEEP, kvôli ktorým som na koncert vlastne prišiel.

Dosť som si vyčítal, keď som ich naposledy v Košiciach prepásol, no odpal úvodnej skladby, ktorej názov sa mi stratil v rieke času, všetky tieto výčitky zavial do stratena. Vyrastal som hlavne na albumoch „Demons And Wizards“ a „Magicians Birthday“, a tak som sa tešil na skladby práve z nich. Nakoniec som sa dočkal takej všezmesi z rôznych období kapely. V úvode sa hrali energickejšie skladby, pričom hlavne frontman Bernie Shaw vystupoval so svojím povestným 150% nasadením. Magické vyťahované riffy jediného pôvodného člena Micka Boxa a energická hra Trevora Bordera na basu nezostávali pozadu, snáď len klávesy boli menej zrozumiteľným elementom v tomto hudobnom víre. URIAH HEEP vsadili na hity ako „Free Me“, „Look At Your Self“, „July Morning“, avšak došlo aj na zamyslenejšie a moje veľmi obľúbené kúsky v podobe akustického doprovodu vo „Wizard“ alebo starej „Gypsy“. Najviac ma za srdce chytila asi „Sunrise“, ktorú Mick obohatil o až metalovo tvrdé riffy. Samozrejme prišlo aj na nejakú tú ľahko nudnú improvizáciu v strede setu. Frontman pracoval s publikom, ktoré napriek pokročilému času a únave z dlhého státia vytvorilo výbornú kulisu. To sa dokázalo v závere, keď nasledovali v záverečnom kole prídavkov vypaľovák „Easy Living“ a nesmrteľná „Lady In Black“, pri ktorej sme si šli hlasivky vykričať, ktorá bola záverom.

Nasledovali srdečné poďakovania a množstvo pozitívnej energie i únavy po dobrom koncerte. URIAH HEEP mali zaslúžene veľké publikum, škoda len zvuku, ktorý v Steel Arene nikdy nebude dosť dobrý. V závere ma už po päťhodinovom státí čakala len dramatická, hodinu trvajúca cesta domov (nočáky odišli) a únavný piatok, no so splneným jedným malým životným snom.

Fotografie: Miroslava Jendrejová